Zuzana Harachová:

O každom jednom dni sa dá napísať článok. Bohatstvo známych bývalých chanátov Buchara, Samarkand a krásy Kirgistanu sú však témy známe a často publikované. Preto by som chcela napísať niečo o menej známej časti Uzbekistanu, jej autonómnej republike Karakalpakstan.

Jedno skoré ráno sme plní očakávaní nasadli v uzbeckom meste Chiva do nášho minibusu a smerovali na severozápad Uzbekistanu. V Lonely planet sa píše: „Pokud Vás přitahuje pustá, skličujíci krajina a města duchů, zamilujete si republiku Karakalpakstan“. Je to výstižná veta. Je až neuveriteľné, že toto bola pred dvetisíc rokmi prekvitajúca úrodná krajina, tak veľmi vzdialená tejto púšti. Karalpakovia boli kočovní pastieri alebo rybári. Na ryby boli bohaté nielen rieky, ale aj Aralské jazero. 

Republika Karakalpakstan je autonómna republika, teoreticky suverénna (s výjimkou práva na odtrhnutie od Uzbekistanu). Hlavné mesto je Nukus, ktoré má provinčný charakter, ale je ozvláštnené perlou v púšti – Galériou Savického. Republika bola pôvodne súčasťou Chivského chanátu, v 19. storočí bola postúpená Ruskému impériu. Od roku 1936 je súčasťou Uzbekistanu. 

Prešli sme rieku Amudariu, sledujeme bavlníkové plantáže, po necelých dvoch hodinách jazdy je načim jesť. Toto je moje obľúbené miesto: jednoduché, takmer ošarpané bistro so sedením v tureckom sede, zato s tými najlepšími grilovanými sumcami. Sme v púšti Kyzylkum (červená púšť) a sumec je z rieky Amudaria, ktorá sa niekedy vlievala do Aralského jazera. To je žiaľ dávna minulosť.
Všetci si zvedavo naberajú porcie čerstvo grilovaného sumca, chleba, paprikovej omáčky a na moje naliehanie to spláchnu vodkou. Vodka sa k rybe skvele hodí, pijeme ju z kompótových misiek. Alkohol je nevyhnutný na dezinfekciu, čerstvá ryba si to rozhodne vyžaduje.
Spokojne spočneme v autobuse, oči nám klipkajú. Cesta kopíruje hranicu s Turmenistanom. To si predsa nemôžme nechať ujsť vidieť v diaľke Turkmenistan! 

Prešli sme rieku Amudariu, sledujeme bavlníkové plantáže, po necelých dvoch hodinách jazdy je načim jesť. Toto je moje obľúbené miesto: jednoduché, takmer ošarpané bistro so sedením v tureckom sede, zato s tými najlepšími grilovanými sumcami. Sme v púšti Kyzylkum (červená púšť) a sumec je z rieky Amudaria, ktorá sa niekedy vlievala do Aralského jazera. To je žiaľ dávna minulosť.
Všetci si zvedavo naberajú porcie čerstvo grilovaného sumca, chleba, paprikovej omáčky a na moje naliehanie to spláchnu vodkou. Vodka sa k rybe skvele hodí, pijeme ju z kompótových misiek. Alkohol je nevyhnutný na dezinfekciu, čerstvá ryba si to rozhodne vyžaduje.
Spokojne spočneme v autobuse, oči nám klipkajú. Cesta kopíruje hranicu s Turmenistanom. To si predsa nemôžme nechať ujsť vidieť v diaľke Turkmenista! 

Ospalo sa vyhrabeme z auta, slnko praží na hlavy potúžené vodkou, sťažka sa presúvame k turkménskej hranici. Je to prekvapivo ostro strážená hranica. Uzbecká sprievodkyňa vraví, že má blízku rodinu v Turkmenistane, ale nikdy ju nevidela, jednoducho ju nepustili do krajiny. Keď si človek predstaví, že obe krajiny patrili ešte pred necelými tridsiatimi rokmi do ZSSR, tak je to naozaj veľmi zvláštne. Ale krajiny bývalého ZSSR sa často medzi sebou neznášajú. Vlastne sa znášajú len výnimočne. Vyjdeme ku okraju údolia, dole pod nami je rieka - hranica. Dookola púšť. Všetci odušu fotíme. Dofotíme, asi 100m vzdušnou čiarou od nás je uzbecká strážna veža s pohraničníkmi, očami dávam skupinku dokopy. Kde je Nora? Vybrala sa na romantickú prechádzku k ostro sledovanej hraničnej rieke. Pohraničníci už zbystrili oči. Bežím sa za ňou, kričím, ale Nora nepočuje. Ona je zo všetkých tá najdistingvovanejšia dáma, skromná, milá, inteligentná, skrátka zlatíčko. Zrýchľujem tempo, ona tiež, stále nepočuje. Pridajú sa ešte dve baby a začína naháňačka...vojaci už vyťahujú pušky. Našťastie sa Nora nakoniec otočí a zastaví. Niežeby ju chceli zastreliť, ale na výstražné rany do vzduchu to chvíľku vyzeralo. 

Po adrenalínovej turkménskej hranici smerujeme do hlavného mesta republiky Karakapakstan, do Nukusu. Ukrytý Louvre Strednej Ázie, druhá najväčšia zbierka ruského avantgardného umenia na svete. Galéria, ktorá nesie meno jej zakladateľa Igora Savického má skutočne zaujímavý príbeh. Igor Savický bol pôvodným povolaním elektrikár z bohatej ruskej rodiny, ktorý sa tu v roku 1950 zúčastnil archeologickej expedície ako umelec. Veľmi ho zaujala miestna kultúra, ostal v tejto zabudnutej časti sveta. Začal zbierať miestne archeologické a etnografické artefakty, textil a šperky a budovať zbierku. Postupne pridal aj umelecké diela. Savický riskoval všetko pre túto zbierku. Niektorí z týchto maliarov boli mučení, zavraždení alebo strávilli dlhé roky v gulagoch. Zhromaždené dielo je od ruských a uzbeckých umelcov, ktorí maľovali v 30. rokoch, keď Stalin zakázal všetko umenie, ktoré nebolo socialistickým realizmom. Akékoľvek iné štýly - vznikajúci kubizmus, futurizmus, dokonca aj impresionizmus - boli považované za trestné. Formalizmus, ako sa tomu hovorilo, bol trestný. A tresty boli prísne. Savitsky si uvedomil, že by mohol tieto diela zachrániť, veriac, že v ich nikto v tejto púšti hľadať nebude. Galéria má vo svojej zvláštnosti ďaleko od zvyčajného zážitku „ a výstupu cez obchod so suvenírmi“ ako je to vo väčšine galérií. Toto je umenie, za ktoré umelci zomreli, zhromaždené niekým, ktorého vášňou bolo zachrániť ich prácu. Savický veril, že jedného dňa budú títo umelci uznaní a rehabilitovaní. Kolekcia má dnes nielen historickú a umeleckú hodnotu, ale za niektorými obrazmi sa skrýva aj zaujímavý príbeh. Mnohé exponáty v nás zanechali silný dojem.
V múzeu sa nachádzajú aj vykopávky zo zoroastriánskych pevnosti starých viac ako 1500 rokov, na dve z nich o pár hodín neskôr vystúpime. Pevnosti v púšti, okolo pobehujú ťavy. Mimoriadne zaujímavý deň, ťažko ho prekonať. 

Po dni s veľkým D ale svitol deň D2. 

Začal sa netradične na pohrebisku Mizdarchán. Mizdarchán bol niekedy druhým najväčším mestom v tejto časti Uzbekistanu. Bol založený v 4. storočí pred našim letopočtom a obývaný asi 1700 rokov, kým ho nezničil dobyvateľ Timur. Pohrebisko sa však považovalo  za posvätné, preto tu miestni obyvatelia aj po zničení mesta budovali mauzóleá a malé mešity, ktoré sú takmer neporušené. V jedenej časti cintorína sa nachádza kamenná stena, ku ktorej sa viaže legenda. Ak spadne, nastane koniec sveta. Stena je naozaj na spadnutie. Legenda ďalej hovorí, že koniec sveta sa dá oddialiť, stačí priniesť so sebou sedem kameňov a postaviť ich tam. Cintorín je veľmi zvláštne miesto, krásne mozaikami vykladané mauzóleá sa striedajú s jednoduchými pamätníkmi. Všetci odpočívajú bok po boku, v mieri a pokoji. 

Potom už smerujeme k bývalému prístavu Aralského jazera Mojnaku. Ťažko sa píše niečo pozitívne o tomto kúsku zeme. Je to vlastne jedna kumulovaná ekologická katastrofa. Bavlna je nevhodná plodina do tohto podnebia. Dedičstvo sovietskeho centrálneho plánovania. Ale Uzbeci nie sú schopní to doteraz zmeniť. Bavlníkové polia vyžadujú veľa vody...voda je z Amudarije. Všade sú vybudované zavlažovacie kanály. Amudarija ale k jazeru nedotečie, takže plocha jazera sa drasticky zmenšuje. Na ostrove Aralského jazera bolo dokonca laboratórium na výrobu biologických zbraní. Z bývalého dna jazera sa do okolia zdvíha kontaminovaný prach. Vznikla nová púšť Aralkum. Tento prach s pesticídmi našli aj na ľadovci v Kirgistane. Stopy pesticídov používaných pri Arale sa našli v krvi tučniakov na Antarktíde, v nórskych lesoch... no ťažko sa mi to celé hovorí a ľuďom počúva. Sú úplne ohromení. 

Naša uzbecká sprievodkyňa nám vraví, že nový prezident chce z Mojnaku urobiť uzbecké Las Vegas. Vraj to každá krajina má. V moslimskom svete sú hazardné hry zakázané, Uzbeci by za to sedeli. Turisti to ale môžu. To sa tiež zle počúva, navyše je to úplne bizarný nápad. Dorazíme ku kedysi prekvitajúcemu prístavu na bývalom brehu obrovského jazera plného rýb. Na jednom mieste sú vraky lodí úhľadne zoradené, inde len tak zaparkované v piesku, vodu nevidno, je odtiaľto asi 80 kilometrov.
Nové schodíky vedúce k vrakom postavili, keď prišiel na návštevu terajší prezident a vtedy postavili aj altánok kde rečnil. 

Prejdeme sa pomedzi vraky v piesku, v miestnom múzeu si pozrieme propagačný film. Vraví sa v ňom čosi o pomoci nemeckého červeného kríža. Starý neaktuálny film, čisté vymývanie mozgu. Je nám smutno. Cestou späť sledujeme zavlažovacie kanály a bavlníkové polia. Vidím dobre ryžové pole? Veru áno. Zastaneme v bavlníkovom poli, všetci si chcú odfotiť bavlník a dotknúť sa hebkých chumáčikov. Rozložím obrus, nakrájam dyne, romantické miesto. Že majú bavlny drobné protivné ostne som im v tej smutnej nálade zabudla povedať. Našťastie sa popichali len mierne. Všetku horkosť Aralkumu zajedáme sladkými dyňami.
Napadá ma, že aj vďaka takýmto zážitkom sa vraciam zo Strednej Ázie krajín ako euro - optimista.
Chcete byť aj Vy euro - optimisti? Pozývam Vás do týchto končín...